Človek sa celý život učí niečomu novému ale zároveň celý život v ňom
pretrváva niečo staré. Zrejme všetci máme vo svojom živote
obdobia ktoré sú pre nás nezabudnuteľné. U nás muzikantov sa
tieto svetlé chvíle života spájajú shudbou. A k nim sa
potom stále vraciame. Považujem sa za šťastlivca, že môžem dnes
realizovať svoje hudobné lásky v štúdiu alebo na koncertoch.
Vždy to tak nebolo. Moju prvú platňu som nahral, keď som mal 40
rokov. Možno práve preto sa pri každej novej príležitosti vraciam
a vyrovnávam si účty s mojou vlastnou hudobnou minulosťou. Je
nesmierne príjemné, keď mi pri takomnto účtovaní pomáhajú
kolegovia, lebo my muzikanti sme odkázaní jeden na druhého a chvíle
keď dohráme pesničku a bez toho aby sme sa na seba pozreli alebo o
tom hovorili vieme že to bolo „ono“ sú na nezaplatenie. Možno
nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že kvôli tým chvíľam to
vlastne robíme. Palo, Juraj, Fero, Dušan, Andrej a Cyro sú so mnou
už štyri roky. Počas nich sme toho veľa pohrali a celý čas od
vzniku tejto formácie som myslel na to ako bude vyzerať naše spoločné
CD. Tých pesničiek z minulosti je strašne veľa všetky sa
nedajú nahrať a ani zahrať, ale Let The Good Times Roll tam jednoducho musela byť. Tá ma totiž
sprevádza skoro 40 rokov. Vtedy ju aranžoval Quincy Jones pre Ray
Charlesa a pred troma rokmi sa sám veľký Q vrátil k svojmu
aranžmánu a nahral ho opäť skoro v pôvodnej verzii. Louis
Jordanov orignál sa mi dostal do rúk až neskôr, a ten prvý dlhý
tón sa nápadne podobá na začiatok pesničky Podobnosť čisto náhodná. Z kategorie starín spomeniem ešte pôvodne
dixielandovku Bill Bailey,
ktorú s Adderleyovcami pred vyše štyridsiatimi rokmi naspieval
Ernie Andrews a keď sme už pri Cannonballovi tak bez hanby priznávam,
že na myšlienku spievať Somewhere
s klavírom ma priviedla práve jeho geniálna verzia. Fever
je elvisovská klasika v ktorej som až neskôr odhalil aj iné možnosti.
Sixteen Tons som poznal v mnohých
verziách ale najviac mi učaril Tom Jones. Bolo mi jasné, že chcem
spievať Moondance, ale
trvalo mi dosť dlho, kým som prišiel na spásonosný nápad urobiť
to len s dychmi. Túto pesničku spieva množstvo spevákov a nájsť
si k nej vlastný chodníček nie je jednoduché. Táto netradičná
inštrumentácia dáva dobré možnosti. Obidve slovenské pesničky v Súkromnom
bistre a Pamäť sú
vlastne dielom textárov. Keď má človek v ruke dobrý text, všetko
ide ako po masle, ale tie staré lásky sú určite zakodované aj v novinkách. Tentoraz sme sa s Paľom museli trochu oťukať, lebo ide
o náš prvý spoločný autorský výtvor. Just squeeze me je spolu s I Ain’t Got Nothing But The Blues spomienkou na nedožité 100 narodeniny D.
Ellingtona a zároveň osvedčeným koncertným číslom nášho
bandu. Celý čas totiž spievam sám a keď v polovici koncertu
spustíme štyria tak úspech je zaručený. V kolektíve je
predsa len akási sila. Keď som požiadal Igora Čelka o aranžmán
na Blue Skies, priznal, že
je to jedna z jeho obľúbených pesničiek. a ja som ju porokoch
znovu objavil u Dr. Johna. Star Dust sa mi vždy páčila ako inštrumentálka až neskôr som
zistil, že ju možno spievať a to zistenie majú na svedomí dvaja páni
Jon Henricks a Louis Armstrong. Always
som našiel na kazete, ktorú mi niekto doniesol ako suvenír z Prezervation Hall. Jarko Červenka ju nanovo ošatil a
ja nevynechám šancu zažartovať si s názvom tejto pôvodne milostnej piesne a jej súčasnou popularitou v televíznej
reklame.
Come Rain Or Come Shine je pesnička
ktorú poznám z čias raycharlesovského opojenia ale na správny
prístup k nej ma priviedol jeden z veteránov New
Orleanskeho piana James Booker.
Čo bude ďalej ? To ešte
neviem, ale už teraz sa na to teším. Ešte tu máme napríklad
beatlesovky. Celý život ládujem do hlavy hudbu a to, ako bude
vyzerať na výstupe, to uvidíme.
Ďakujem za muzikantskú i ľudskú
podporu všetkým, ktorých mená sa tu vyskytujú, manželke Nore,
Petrovi, Miškovi, Katke a Paľkovi, Kataríne za pomoc, Jožkovi,
osadenstvu vydavateľstva Radio Bratislava a BMG za dôveru.
A všetkým, ktorí prichádzajú na moje koncerty a radujú sa z hudby.
Peter Lipa
|
